Pôvod sulfátového papiera

Kraft Paper Zodpovedajúce slovo pre „silný“ v nemčine je „hovädzia koža“.

Spočiatku boli surovinou na výrobu papiera handry a používala sa fermentovaná buničina.Následne, s vynálezom drviča, bola prijatá metóda mechanického rozvlákňovania a suroviny boli spracovávané na vláknité látky cez drvič.V roku 1750 Herinda Bita z Holandska vynašla papierenský stroj a začala sa veľkovýroba papiera.Dopyt po papierenských surovinách výrazne prevyšoval ponuku.
Preto na začiatku 19. storočia ľudia začali skúmať a vyvíjať alternatívne suroviny na výrobu papiera.V roku 1845 Keira vynašla mletú drevnú buničinu.Tento typ buničiny sa vyrába z dreva a drví sa na vlákna hydraulickým alebo mechanickým tlakom.Mletá drevná buničina si však zachováva takmer všetky zložky dreveného materiálu s krátkymi a hrubými vláknami, nízkou čistotou, slabou pevnosťou a po dlhom skladovaní ľahko žltne.Tento druh buničiny má však vysokú mieru využitia a nižšiu cenu.Mletie drevnej buničiny sa často používa na výrobu novinového papiera a lepenky.

V roku 1857 Hutton vynašiel chemickú buničinu.Tento typ buničiny možno rozdeliť na sulfitovú buničinu, sulfátovú buničinu a buničinu z hydroxidu sodného, ​​v závislosti od použitého delignifikačného činidla.Metóda rozvlákňovania hydroxidu sodného, ​​ktorú vynašiel Hardon, zahŕňa naparovanie surovín v roztoku hydroxidu sodného pri vysokej teplote a tlaku.Táto metóda sa bežne používa pre listnaté stromy a stonky podobné rastlinným materiálom.
V roku 1866 Chiruman objavil sulfitovú buničinu, ktorá sa vyrábala pridaním surovín do kyslého sulfitového roztoku obsahujúceho prebytočný siričitan a jej varením pri vysokej teplote a tlaku, aby sa z rastlinných zložiek odstránili nečistoty, ako je lignín.Bielená buničina a buničina zmiešané dohromady sa môžu použiť ako suroviny na novinový papier, zatiaľ čo bielená buničina je vhodná na výrobu papiera vyššej a strednej triedy.
V roku 1883 Daru vynašiel sulfátovú buničinu, ktorá využíva zmes hydroxidu sodného a sulfidu sodného na varenie pri vysokom tlaku a pri vysokej teplote.Vzhľadom na vysokú pevnosť vlákien buničiny vyrobenej týmto spôsobom sa táto buničina nazýva „buničina z hovädzej kože“.Kraftová buničina sa ťažko bieli kvôli zvyškovému hnedému lignínu, ale má vysokú pevnosť, takže vyrobený kraft papier je veľmi vhodný na baliaci papier.Bielená buničina sa môže pridávať aj do iného papiera na výrobu tlačového papiera, ale používa sa hlavne na kraftový papier a vlnitý papier.Celkovo od vzniku chemickej buničiny, ako je sulfitová buničina a sulfátová buničina, sa papier zmenil z luxusného tovaru na lacný tovar.
V roku 1907 Európa vyvinula sulfitovú buničinu a konopnú zmesovú buničinu.V tom istom roku Spojené štáty založili najstaršiu továreň na sulfátový papier.Bates je známy ako zakladateľ „kraft papierových tašiek“.Spočiatku používal kraftový papier na balenie soli a neskôr získal patent na „Batesovu buničinu“.
V roku 1918 začali Spojené štáty aj Nemecko mechanizovanú výrobu kraftových papierových vriec.V tom čase sa začal objavovať aj návrh Houstonu „prispôsobivosť ťažkého baliaceho papiera“.
Spoločnosť Santo Rekis Paper Company v Spojených štátoch úspešne vstúpila na európsky trh pomocou technológie šitia tašiek na šijacích strojoch, ktorá bola neskôr predstavená v Japonsku v roku 1927.